V tejto rubrike nájdete výber mojich článkov publikovaných v časopisoch. Každý z nich je výsledkom mojej práce, skúseností a záujmu o témy, ktorým sa venujem.

www.beutyandwoman.sk

Dá sa aj bez lepku a špalda je dobrý tip na zmenu

V súčasnosti sa znásobuje výskyt celiakie a iných nešpecifických zápalových ochorení čriev, co je spôsobené aj zlým životným štýlom – nesprávna životospráva, stres, nedostatok času na jedlá počas dňa, nedostatok pohybu a pod. Navyše genetickou úpravou pri pestovaní pšenice sa niekedy znehodnocujú výživné látky a do tela sa často dostane to, čo normálne človek nevyužije. Časom sa môže stať, že organizmus neprijíma lepok v potravinách. Stáva sa na neho precitlivený, prípadne mu začne škodiť vo väčšej miere a môžu sa prejaviť rôzne tráviace ťažkosti. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa potravinová intolerancia vyskytne v pokročilejšom veku. V rámci očisty organizmu môžeme do stravovania občas zaradiť aj bezlepkové potraviny, či už vo forme raňajkových kaší, rôznych druhov chleba, cestovín alebo iných potravín. Samozrejme nie každý z nás má chuť vyskúšať hneď bezlepkovú stravu. A v mnohých prípadoch to bez diagnostikovania potravinovej intolerancie ani nie je potrebné. V prípade, že sami cítime, že by sme mali na istý čas vylúčiť lepok, na začiatok je dobré obmedziť potraviny z obilnín, ktoré majú viac lepku ako napríklad pšenica, ovos, raž a skúsiť napríklad špaldu, ktorá sa pre lepšie potravinárske spracovanie musí skôr vylúpať z viac vrstvových šupkovitých obalov a je považovaná za najkvalitnejšiu zo všetkých obilnín. Skúste upiecť koláč z hladkej alebo hrubej celozrnej špaldovej múky, ktoré sú dostupné aj v našich obchodoch. Strava bežného slovenského konzumenta je často postavená na strave z mnohých bielkovín a sacharidov. Veď kto by si občas nedoprial bryndzové halušky, šúľance alebo pirohy? Ale aj také špaldové halušky s bryndzou alebo špenátom stojí občas zaradiť do jedálneho lístka

Debnička plná zdravia a bez pesticídov

Bedýnky Brno – obchod Jany Mejzlíkovej, ktorý ponúka zdravú zeleninu a ovocie v biokvalite od domácich farmárov, má sídlo v suterénnom obchodíku v Brne, časť Černá Pole. Odberateľom ponúkajú možnosť zaregistrovať sa na webovej stránke a aktuálnu ponuku produktov posielajú emailom raz do týždňa. Sortiment nie je zobrazený na webe, ale zvyčajne býva v ponuke debnička – Bedýnka klasik, ako aj iné ovocie, zelenina bez pesticídov, džemy, sirupy bez konzervantov, vajcia od voľne sa pohybujúcich sliepok, mlieko bez úprav a ohrievania, syr, živočíšne produkty, kváskový chlieb, plátené vrecúška na chlieb, ale aj iné bioprodukty ako múky, oleje, strukoviny. Objednávka sa dá poslať priamo do emailu alebo pre zaregistrovaných cez objednávkový formulár. Odber ponúkajú len pár hodín dva dni v týždni – v stredu a štvrtok na adrese obchodu. Aktualitou je skúšobný rozvoz len do 8 kilometrov od výdajného miesta od 18. do 20. hodiny každú stredu, pričom cena dovozu sa ešte bude upravovať. Pre záujemcov, ktorí sa zastavia priamo v obchode, ponúkajú Bedýnky Brno aj tovar z prebytkov bez objednávky. Na jednoduchej webovej stránke majú informácie o štyroch pravidelných dodávateľoch, niekoľko aktualít a pár receptov. V budúcnosti zrejme plánujú aj prepojenie na facebookovu stránku, ktoré v súčasnosti nefunguje. Debnička bola pripravená v kartónovej prepravke, ovocie spolu so zeleninou, ale kvalita produktov je vyhovujúca. Viac ako na webe funguje zrejme obchod na základe lokálnych odporúčaní, a preto má svojich pravidelných odberateľov.

Výhody:

• produkty v dobrej kvalite
• možnosť nepravidelného odberu
• tovar aj bez objednávky na výdajnom mieste
• nízka cena

Nevýhody:

• chýba ponuka všetkých produktov na webe
• objednávka sa vypíše slovne prostredníctvom emailu alebo formuláru
• nezaregistrovaní nedostanú celú ponuku produktov na aktuálny týždeň
• jedno odberné miesto
• platba len v hotovosti v CZK

Bio&Life ohodnotenie ♣♣♣○○

Text & Foto Zuzana Kolačanová, Bio&Life

Rubrika: BIOABECEDÁR| DEBNIČKOVANIE

www.dieta.sk

KRATŠIE ČAKANIE NA VIANOCE

Svetielka, pieseň o roľničkách, stromček a darčeky. Kedy už budú Vianoce? Ak sa spolu s ratolesťami neviete dočkať sviatkov, máme pre vás knižku, ktorá je okrem rozprávok plná aj iných aktivít, ktoré môžu vám rodičom aj deťom skrátiť úporné čakanie a k tomu priniesť zábavu. Pripraviť si chutné medovníčky alebo iné koláčiky na Vianoce môže byť tiež výzvou, takže určite nezaškodí získať trochu praxe.

V knižke 24 rozprávok do Vianoc od Simony Majliš Novotnej nájdete 24 príbehov a 24 aktivít, ktoré vám vyplnia čas čakania na Vianoce. Príjemným bonusom sú spomínané aktivity určené deťom aj rodičom, ktorí spolu môžu piecť, vytvárať či kresliť.

V malebnej dedinke Snehuliakovce sa každý pripravuje na Vianoce. Blízko polárneho kruhu stretnete starostu Chumelicu, ako odhŕňa kopy čerstvo napadaného snehu, pána Pekára, ako korčuľuje zamrznutým jazerom, aby každý v mestečku dostal načas teplé pečivo alebo doktora Bolebrucha, ktorý si počas večernej prechádzky spieva koledy. Okrem toho tam nájdete aj nevídaného nájomníka za skriňou v cukrárkinej kuchyni.

S každým príbehom je spojená zábavná aktivita, ktorou si spríjemníte čakanie na Štedrý deň spolu so Snehuliakovčanmi. Môžete si upiecť medvedie labky cukrárky Maškrtkovej, pomôcť anjelovi a čertovi nájsť cestu k Mikulášovi, zohriať sa sa čarovným nápojom od pani Zelinkovej alebo si spolu s poštárom Julom Ometlom vytvoriť vianočné pozdravy.

Simona Majliš Novotná je mamou, ale aj talentovanou autorkou. Má svoj blog, kde písala o skúsenostiach v tehotenstve a vie tiež krásne čítať rozprávky pre deti. Ak sa vám nebude chcieť čítať, pokojne siahnite po jej Strieborných rozprávkach na dobrú noc, ktoré nájdete na youtube.com.

Žaneta Aradská, ktorej nápadité obrázky zdobia knihu 24 rozprávok do Vianoc, je výtvarníčkou a slovenskou ilustátorkou detských kníh. Vyštudovala odevný dizajn na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Na univerzite získala teoretické aj praktické základy v oblasti umenia, estetiky, animácie, pedagogiky, psychológie umenia a arteterapie.Zameriava sa na knižnú, editoriálovú a produktovú ilustráciu. V jej tvorbe prevláda hlavne digitálna ilustrácia.

www.skvot.cz

Píš ako Hemingway

Baví ťa písanie a ešte si nič nezverejnil? Ešte nie je ten pravý čas, ale v hĺbke srdca si už dávno slávnym spisovateľom? Ak tvoja túžba stať sa autorom stále rastie, určite vieš, že čítanie správnych kníh je prvý krok, ktorý ti k tomu môže dopomôcť. Ako teda zachytiť konkrétny príbeh? Je veľa kníh o písaní a tu je pár tipov, ktoré ti môžu poslúžiť ako prvotná inšpirácia. Titul O písaní od S. Kinga predstavuje písanie ako dávku talentu, ale aj ako tvrdú prácu. V knihe O čom hovorím, keď hovorím o písaní sa japonský autorHarumi Murakami delí o svoje názory na literárne remeslo a poskytuje náhľad do procesu písania a kariéry. Každá z týchto kníh je iná, ale všetky majú spoločné jedno – ukazujú ti, že písanie je cesta. Nie vždy rovná a pohodlná, ale poctivá. Neboj sa začať tam, kde práve si. Nepotrebuješ povolenie, len odhodlanie. Pero vie, kam má ísť, ak mu dáš čas.Anne Lamott v knihe v angl. Bird by Bird: Some Instructions on Writing and Life ťa môže vtipne inšpirovať a navyše poskytne praktické rady na písanie a tipy, ako prekonať prekážky. Ursula K. Le Guin v príručke Steering the Craft: A Twenty-First-Century Guide to Sailing the Sea of Story ponúka cvičenia a rady na rozvoj štýlu, jazyka a rozprávačskej štruktúry. Pre tých, čo majú radi rýchle riešenia prináša Julia Cameron v knihe Cesta umelca 12-týždňový program na rozvoj kreativity, ktorý zahŕňa každodenné písanie, reflexiu a ďalšie cvičenia. Za zmienku stojí aj kniha The War of Art od Stevena Pressfielda, ktorá ti pomôže prekonať vnútorný odpor a začať tvoriť. Zen in the Art of Writing od Raya Bradburyho je zbierkou esejí plných vášne a radosti z písania. A ak ťa zaujíma, ako píšu scenáristi, Story od Roberta McKeeho ponúka hlboký vhľad do štruktúry príbehu, ktorý funguje.

Stať sa spisovateľom je náročná, ale krásna cesta. S odhodlaním, pravidelným písaním a správnym vzdelaním však môžete dosiahnuť svoje sny. Drž sa svojej vízie a nevzdávaj sa – tvoj príbeh čaká, kým ho rozpovieš.

Romantické úteky Julie Caplin

Romantické úteky Julie Caplin

Utečte na slnečné talianske pobrežie Amalfi, ponorte sa do tyrkysových morských vĺn a zamilujte sa do ďalšieho romantického príbehu z pera obľúbenej britskej spisovateľky Julie Caplin, ktorá koncom mája po prvý raz zavítala aj do Bratislavy…

Považujú vás za autorku romantickej literatúry a viaceré kritiky oceňujú najmä fakt, že píšete romány, ktoré sa nielen dobre čítajú, pohladia ženskú dušu, ale aj majú niečo navyše tým, že sprostredkúvajú zaujímavosti z iných krajín, hlavne, čo sa týka cestovania a gastronómie. Mali ste vždy ambíciu písať takto inšpirujúco a chutne?

Hneď, ako som začala písať, vedela som, že chcem písať romány. Po tom, ako som s batohom precestovala juhovýchodnú Áziu, Austráliu a Nový Zéland, zistila som, že mám talent na písanie cestopisov. Každý deň som písala listy o svojich cestách rodine a po návrate mi všetci hovorili, ako sa im páčili moje opisy a ako si jasne vedeli predstaviť miesta, ktoré som navštívila. V rámci svojej kariéry som tiež intenzívne spolupracovala so spoločnosťami produkujúcimi potraviny a nápoje a vždy som sa zaujímala o varenie. Ako sa vyvíjalo moje písanie, postupne som začala doň viac zaraďovať aj tieto kulinárske prvky.

Predtým, ako ste začali písať romány, pracovali ste v oblasti PR. Bol váš začiatok písania spojený s určitým druhom vyhorenia v práci, o akom sa teraz dosť často hovorí?

Ak mám byť úprimná, tak nie. Svoje pôsobenie v PR som absolútne milovala a každé ráno som sa tešila do práce. Vždy som chcela napísať knihu a keď som sa ocitla medzi dvoma prácami a mala som šesť mesiacov voľna, rozhodla som sa, že to skúsim. Bola to, samozrejme, katastrofa, pretože som o písaní nemala ani poňatia a trvalo mi šesť mesiacov, kým som dala dokopy tri dosť hrozné kapitoly! (smiech)

Ešte predtým, ako ste začali vydávať knihy, absolvovali ste kurz tvorivého písania. V čom vám pomohol?

Môj prvý kurz tvorivého písania trval len šesť týždňov. Naučil ma však, že ak to človek s písaním myslí vážne, musí to robiť každý deň a brať to ako prácu. Musí si stanoviť ciele a písať bez ohľadu na to, či sa mu chce, alebo nie. Takisto nemôže čakať, kým sa objaví inšpirácia, jednoducho musí každý deň niečo vytvoriť. Som hlboko presvedčená, že sa treba neustále učiť, a to jednak preto, aby ste si osviežili vedomosti, ale aj preto, aby ste sa neustále vzdelávali a získali nové nápady, ako pristupovať k svojej práci. V priebehu rokov som sa zúčastnila na mnohých seminároch, workshopoch a kurzoch o písaní. A plánujem navštevovať ďalšie! Z každého kurzu odídem aspoň s jedným užitočným poznatkom.

Poviedku z krajiny našich najbližších susedov Stretneme sa v Prahe ste už napísali a mnohí čitatelia na Slovensku vyslovili prianie, že by sa jej príbeh dal rozvinúť.

Fascinujú ma vzťahy medzi Slovenskou a Českou republikou a ich pokojný rozchod, ktorý je podľa mňa svetový unikát. Najmä keď si uvedomíme, aké ostré spory v súčasnosti vedú medzi sebou susedské krajiny. Ktosi opísal vzťah medzi vašimi dvoma krajinami ako vzťah sestier, čo je podľa mňa pekné prirovnanie. Poviedku odohrávajúcu sa v Prahe som napísala čitateľom ako poďakovanie za ich trpezlivosť, s ktorou čakajú na knižku s príbehom odohrávajúcim sa v Českej republike. Prezradím, že som ju dokončila len pred pár týždňami! A verím, že vyjde koncom tohto alebo začiatkom budúceho roka.

Gastronómia je nevyhnutným korením všetkých vašich románov. Považujete sa za gurmánku?

Jem takmer všetko. Môj syn je vegán, tak pre neho veľmi rada hľadám nové recepty. Napríklad viem pripraviť veľmi dobrý vegánsky Wellington! Hoci nejem veľké množstvo mäsa, mám slabosť pre údeniny a šunku, milujem aj dobrý steak. Nemyslím si, že by som sa niekedy mohla stať vegetariánkou. A čo sa týka vegánstva, nikdy by som sa nedokázala vzdať syra, masla alebo vajec.

Nepovažujem sa za gurmánku, pretože tento pojem vo mne vyvoláva predstavu veľmi snobského a vyberavého prístupu k jedlu. Milujem všetko od hranolčekov po údeného lososa, od sušených cestovín po prepeličie vajcia, od chardonnay po šampanské. Jedlo a pitie si treba vychutnávať. Ľudia by mali jesť, čo im chutí, a nie predvádzať svoj „dobrý vkus“ v jedle. Podľa mňa je spoločnosť pri jedle rovnako dôležitá ako jedlo samotné. Spoločné stolovanie s priateľmi a rodinou považujem za jeden z najväčších pôžitkov v živote. Najlepšie na krásnom mieste alebo v útulnej kuchyni. Rada varím najmä pre iných ľudí, lebo nie je nič lepšie, ako sa o niekoho postarať a pripraviť mu chutné jedlo.

Ako by ste čitateľom priblížili svoju najnovšiu knihu Vila v Taliansku odohrávajúcu sa na čarokrásnom pobreží Amalfi, ktorá u nás vychádza ako 11. diel série Romantické úteky?

Je to takmer „milostný list“ napísaný talianskym jedlám a typickým talianskym ingredienciám, v strede ktorého však dominuje vzťah k rodine. Bez toho, aby som prezradila dej, kniha sa zamýšľa aj nad tým, čo pre ľudí znamená rodina. K napísaniu zápletky ma vtipne inšpiroval rozhovor s dvoma priateľmi počas cesty vlakom v Portugalsku. Rozprávali o žene, ktorá zistila, že jej rodina nie je taká, ako si myslela. Rovnako ma inšpirovala rodinná dovolenka v Taliansku, keď som mala asi dvanásť rokov. Spomínam si na ňu oveľa viac ako na ktorúkoľvek inú rodinnú dovolenku. Bývali sme v usadlosti hneď vedľa malej dedinky v Toskánsku, jediní turisti na kilometre ďaleko. Kedykoľvek sme vošli do dediny, každý vedel, kto sme. Miestni ľudia, príbuzní pána, čo vlastnil dom, v ktorom sme bývali, boli neuveriteľne pohostinní. Vítali nás vo svojich príbytkoch, pozývali nás na večeru, učili nás robiť cestoviny a predstavovali nás svojim priateľom. Spolu s nimi sme ochutnali grappu, bacci, tortellini, mortadellu a mnoho ďalších špecialít, vtedy to pre mňa boli úplne nové chute. A tiež nezabudnuteľné zážitky, preto som sa snažila zahrnúť atmosféru tamojšieho priateľstva a pohostinnosti aj do tejto knihy.

Vydali ste romány pod menom Jules Wake, ktoré vyšli aj v českom jazyku. Čím sa odlišujú od tých zo série Romantické úteky?

Viac sa zameriavajú na príbeh, ako na miesto. Príbehy prvej série S láskou z… (Londýna, Paríža, Ríma a ďalších) sú tiež o cestovaní, ale bez zamerania na jedlo. Moje neskoršie knihy, ktoré som napísala ako Jules Wake, sa od seba veľmi líšia. Vydala som tiež historickú knihu odohrávajúcu sa počas 2. svetovej vojny, knihy o behu, plávaní a láske na prvý pohľad. Všetky obsahujú romantiku, ale každá je úplne iná.

Spomeniete si ešte na písanie prvého dielu série Romantické úteky? V slovenčine vyšiel ako Kaviareň v Kodani a viacerí čitatelia po dojmom knihy zatúžili navštíviť Kodaň a v niektorej kaviarni si dať kávu a škoricový koláčik…

Do Kodane som pricestovala špeciálne kvôli prieskumu pre túto knihu a v sprievode mojich dvoch veľmi dobrých priateliek. Myslím, že Kodaň na mňa tak výnimočne zapôsobila aj kvôli ich milej spoločnosti, nášmu priateľstvu a našim spoločným zážitkom. Asi najviac na mňa zapôsobila dánska povaha. Tamojší ľudia sa zdali byť veľmi uvoľnení a vládla tam naozaj dobrá atmosféra. V porovnaní s Londýnom a inými veľkými mestami sa zdala veľmi neformálna. Bola som nadšená, keď som sa dozvedela, že moja kniha inšpirovala toľkých čitateľov k návšteve Kodane.

V knihe Pekáreň v Brooklyne ste pekne opísali vzťah hlavnej predstaviteľky Sophie a jej kamarátky a pomocníčky Belly. Čo pre vás znamená priateľstvo medzi ženami, ale aj celkovo priateľstvo ako také?

So svojou matkou, ktorá od mojich dvanástich rokov žije na Novom Zélande, neudržiavam takmer žiaden vzťah, takže ženské priateľstvá sú pre mňa enormne dôležité. Našťastie, mám veľa rôznych priateliek. Niektoré z nich vidím len raz za rok, ale napríklad priateľku a kolegyňu, spisovateľku Donnu Ashcroft, vídam niekoľkokrát týždenne. Skutočný priateľ je ten, s kým sa trebárs aj dlho nevidíte, ale viete, že keď sa stretnete, budete pokračovať tam, kde ste naposledy skončili. Mojím absolútne najlepším priateľom je však môj manžel Nick – aj keď odmietam jeho tvrdenia, že všetci moji romantickí hrdinovia sú založení práve na ňom. Nie sú! (smiech)

Vo vašich knihách často prepájate osudy postáv a nie je nič neobvyklé, že sa postava z predchádzajúcej knihy ocitne aj v tej ďalšej. Je to nejaký trik pri písaní, snaha udržať si čitateľa, alebo ste rada, ak osud vašich postáv pokračuje ďalej?

Ako čitateľka milujem, keď sa postavy znovu objavujú aj v iných knihách, takže ma to vždy priťahovalo a z reakcií čitateľov vyplýva, že sa to páči aj im. Radi sa k postavám pripútajú a chcú vedieť, čo sa s nimi stane ďalej. Jedna z mojich najobľúbenejších scén sa odohráva na konci Čajovne v Tokiu, kde som priviedla späť celé osadenstvo z Kaviarne v Kodani. Niekedy sa stane, že inak vedľajšia postava, ako napríklad Leo z Vily v Taliansku, chytí akoby druhý dych a novú príťažlivosť, až cítim nutkanie napísať jej ďalší príbeh. V nasledujúcej knihe, odohrávajúcej sa v Prahe, bude hlavnou postavou. Našťastie som plánovala písať o Leovi ešte predtým, ako sa čitatelia začali pýtať, či sa s ním ešte niekedy stretnú. (smiech) Hoci píšem komerčnú beletriu, svojich čitateľov si vážim dosť na to, aby som sa uchýlila k rôznym „spisovateľským trikom“. Veľmi ma rozčuľuje istý typ románov na pokračovanie, kde si musíte kúpiť ďalší diel série, aby ste zistili, ako bude príbeh pokračovať. Ja sa snažím, aby moje knihy boli vždy samostatné príbehy. Nemusíte mať prečítanú žiadnu z predchádzajúcich kníh, aby ste si ten jeden konkrétny príbeh užili.

Zuzana Kolačanová

foto: vydavateľstvo Grada

Paulína Feriancová – Rodina je ako perina, do ktorej by mal človek bezpečne spadnúť

Paulína Feriancová – Rodina je ako perina, do ktorej by mal človek bezpečne spadnúť

Rodina, vzťahy, sebaláska a tichý boj, ktorý často zostáva nepovšimnutý. Paulína Feriancová vo svojom románe Hladná duša otvára citlivú tému porúch príjmu potravy, ktorú sama zažila a ktorá môže osloviť tak tínedžerov, ako aj dospelých. V rozhovore hovorí o sile príbehov, terapeutickom písaní, ale aj o tom, prečo je dôležité vnímať signály, ktoré k nám druhí vysielajú a ako vníma spoločnosť poruchy príjmy potravy. Aké slová môžu ublížiť a aké naopak zachrániť? A prečo je rodina tým bezpečným miestom, do ktorého by sme mali vždy môcť spadnúť?

Čo vás inšpirovalo napísať knihu Hladná duša?

Inšpiráciou pre jej napísanie bola vlastná skúsenosť s poruchou príjmu potravy v mladosti. Chcela som sa podeliť o svoj príbeh, nielen aby som spracovala vlastné zážitky, ale najmä, aby som pomohla a povzbudila tých, ktorí prechádzajú podobnými ťažkosťami, a tiež ich blízkych. Písanie bolo pre mňa do značnej miery uzdravujúce a terapeutické. Hoci som na knihe pracovala s prestávkami takmer dva roky, každý moment, ktorý som jej venovala, mi priniesol hlbší pohľad na seba aj na tému, o ktorej píšem.

Ako znie hlavné posolstvo vašej knihy?

Poruchy príjmu potravy nepríjemne zasahujú do života nielen tým, ktorí nimi trpia, ale aj do života ich najbližších. Často býva náročné včas rozpoznať prvé prejavy ochorenia, no existuje množstvo drobných aj výraznejších signálov, ktoré môžu pomôcť pri jeho identifikácii. Verím, že čím skôr sa problém začne riešiť, tým jednoduchšia a rýchlejšia môže byť cesta k uzdraveniu – fyzickému aj psychickému. Hlavným posolstvom knihy je preto výzva k vnímavosti a odvahe: vnímavosti voči začínajúcim príznakom nielen PPP, ale aj iných psychických ochorení a odvahe na problém upozorniť. Je dôležité nebáť sa danému človeku naznačiť, či priamo povedať, že možno čelí vážnemu problému, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc. A urobiť tak včas – skôr, než ochorenie prepukne naplno a napácha škody na tele aj na duši.

Pri písaní ste si zvolili neformálny rozprávačský štýl. Dej plynie chronologicky v súlade s rozprávaním 17-ročného dievčaťa.

Od začiatku som vedela, že chcem osloviť širší okruh čitateľov – nielen dospievajúcich a mladých dospelých, ale aj rodičov či ľudí, ktorí s mladými pracujú, tréneri, vychovávatelia… Mojím zámerom bolo napísať knihu, ktorej bude rozumieť tínedžer, ale zároveň takú, pri ktorej sa nebude nudiť ani dospelý čitateľ. Nájsť správnu formu však nebolo jednoduché a dlho som nad ňou premýšľala. Nakoniec som sa rozhodla písať príbeh z pohľadu hlavnej protagonistky – zdalo sa mi to najautentickejšie a zároveň najzrozumiteľnejšie pre všetky vekové kategórie. Chcela som, aby čitateľ mohol, obrazne povedané, vidieť až do hlavy a duše hlavnej hrdinky, aby pochopil, ako sa v nej ochorenie prebúdza, postupne silnie a získava nad ňou kontrolu, a to všetko bez toho, aby na nej boli zvonka, aspoň na začiatku, viditeľné akékoľvek drastické zmeny. Tento štýl písania mi umožnil spracovať tému citlivo, no realisticky, bez prikrášľovania, s dôrazom na vnútorný svet hrdinky, v ktorom sa často odohráva ten najväčší boj.

Bolo pre vás písanie náročné vzhľadom na citlivosť témy?

Klamala by som, ak by som tvrdila, že písanie bolo pre mňa jednoduché. Nebolo. Najnáročnejšie boli pasáže, v ktorých som opisovala pocity hlavnej hrdinky – jej vnútorný monológ pri pohľade do zrkadla, neustály strach z priberania, ale zároveň obrovský hlad a vyčerpanie. To všetko boli a sú moje vlastné spomienky, emócie, ktoré som v mladosti prežívala i ja. Aby som dokázala čo najautentickejšie priblížiť Henrietine pocity, musela som v sebe otvoriť miesta, ktoré boli už dávno zatvorené, miesta, na ktoré by som sa za iných okolností určite nepozrela. Takže áno, písanie bolo náročné, ale zároveň nepochybne aj terapeutické. Dnes som už vo veku, keď viem, že ak má mať utrpenie zmysel, nemôže zostať len samoúčelným trápením. Ak všetko, čím som si prešla, malo viesť k niečomu dobrému, potom je to práve táto kniha. Verím, že môže priniesť informácie, útechu či nádej niekomu, kto podobným príbehom práve prechádza.

Ako ste hľadali rovnováhu medzi osobným príbehom a odbornými poznatkami?

Vzhľadom na fakt, že tieň anorexie stále cítim niekde okolo seba, som vnímavá na každú správu či informáciu o PPP, ktorá sa mihne v našich či zahraničných médiách. Nemyslím si, že som touto témou posadnutá, ale rozhodne mi nie je ľahostajná, a preto mám o nej pomerne dosť informácií. Počas písania som taktiež navštívila odborníka, ktorý lieči dospelé pacientky s PPP, aby som mohla na konci knihy napísať sumár nielen o anorexii, ale aj o ostatných poruchách príjmu potravy.

Vo vašom príbehu je veľa z toho, čo ste sama prežili na vlastnej koži, čo dáva knihe ešte väčšiu autentickosť. Vďaka tomu môže čitateľ lepšie pochopiť ľudí, ktorí týmto ochorením trpia.

V prvom rade by som chcela povedať, že prostredie, do ktorého som hlavnú predstaviteľku umiestnila, jej rodinné pomery či vzťahy s rovesníkmi, sú vymyslené. Autentické sú však jej myšlienkové pochody, spôsob, akým o sebe uvažuje, aj to, ako rafinovane zastiera, že takmer nič neje. V knihe som sa tieto pocity snažila opísať tak, ako si ich pamätám, bez toho, že by som čokoľvek prikrášlila. V jednej časti píšem, že anorexia je osamelá choroba – skutočne si to myslím. Postihnutí sú často so svojimi pocitmi hnevu, smútku a frustrácie, ktoré obracajú voči sebe, úplne sami. Najmä preto, lebo sa o svojom stave a pocitoch hanbia hovoriť, nechcú ich priznať pred okolím, pretože ak by sa tak stalo, museli by ich priznať aj sami pred sebou. Často chcú budiť dojem, že špeciálne diéty či prísny pohybový režim dodržiavajú preto, lebo chcú byť zdraví. Sú majstrami v predstieraní a vedia úžasne manipulovať a klamať. Okolie si často všimne, že čosi nie je v poriadku, až keď už je ochorenie naplno rozvinuté. Knihou som chcela ukázať, že mentálna anorexia je plazivá, pomalá a rafinovaná. Neprejaví sa hneď, berie na seba rôzne masky, no nie je nemožné odhaliť ju už v zárodku. Ľudia s PPP sú zvyčajne veľmi citliví a sami sebou neistí a aj najnevinnejšia poznámka môže rozbehnúť neskutočne ničivý kolotoč udalostí.

Vyhľadávali ste aj skúsenosti pacientov a pacientiek alebo odborné skúsenosti pri spracovaní románu?

O informácie tohto druhu sa priebežne stále zaujímam a sledujem príbehy, ktoré sa z času na čas objavia v našich či zahraničných médiách, ale oddelenie s hospitalizovanými pacientami som nenavštívila. Vždy ma zarmúti, keď počujem, že je v mojom okolí niekto, kto si niečím podobným prechádza. Ide zväčša o mladé dievčatá a musím povedať, že takýchto prípadov, žiaľ, vôbec nie je málo. Nejde pritom len o dievčatá, trpieť môžu aj chlapci.

Máte pocit, že naša spoločnosť je dostatočne vnímavá k poruchám príjmu potravy? Vidíte nejaké zlepšenie v priebehu rokov?

Zlepšenie v informovanosti a pomoci jednoznačne vidím. Okrem toho, že je dostupnejšia informovanosť o problematike, existuje aj niekoľko organizácií, ktoré poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby pre ľudí s poruchami príjmu potravy. Jednou z nich je aj organizácia Chuť žiť, v ktorej pracujú odborníčky a odborníci, ktorí podávajú pomocnú ruku klientom a ich rodinám. Prínos ich práce spočíva najmä v tom, že pomáhajú problémy nielen riešiť, ale im aj predchádzať. Som si istá, že prevencia je v tejto problematike najdôležitejšia. O PPP treba otvorene hovoriť, nič nezastierať a poskytnúť mladým ľuďom ucelený obraz o tom, aké následky môžu mať nezdravé stravovacie návyky. Totiž toto ochorenie v istých prípadoch môže viesť až k smrti. Obzvlášť v súčasnosti, keď sa v médiách a na sociálnych sieťach zdieľa obrovské množstvo upravovaných fotografií prezentujúcich ideálny imidž celebrít na míle vzdialený od skutočnosti, treba viac ako kedykoľvek predtým vysvetľovať, aké je nebezpečné takýto obraz podsúvať mladým ľuďom v období dospievania. V spoločnosti síce isté povedomie o PPP rezonuje, no som presvedčená, že je nutné na túto tému hovoriť viac. Popravde, týka sa to všetkých duševných chorôb, nielen PPP.

Myslíte si, že na Slovensku existuje dostatočná podpora pre ľudí trpiacich poruchami príjmu potravy?

Na Slovensku funguje zopár organizácií, ktoré ľuďom s PPP ponúkajú podporu a odbornú pomoc. Tím odborníkov dokáže klientov nasmerovať, spojiť ich s ďalšími odborníkmi a najmä vie poskytnúť psychickú podporu, aby v boji a na ceste za zdravým životom v zdravom tele nezostávali sami. Pomoc však poskytnú aj rodinným príslušníkom, učiteľom či priateľom klientov s poruchami príjmu potravy. Nikto si tým našťastie nemusí prechádzať sám. V časoch, keď bolo najhoršie mne, som dostala najväčšiu podporu a pomoc od môjho vtedajšieho priateľa, teraz už manžela. Myslím, že mi svojím prístupom a podporou zachránil zdravie.

Kniha reflektuje aj toxicitu rôznych vzťahov: medzi rodičmi, medzi matkou a dcérou, medzi mladými ľuďmi. Môžu mať aj reakcie okolia vplyv na rozvinutie porúch príjmu potravy?

Určite áno. Stačí malá poznámka v ten najmenej vhodný okamih a strhne sa hotová lavína. Treba však povedať, že tá jedna poznámka, to malé semienko, z ktorého sa rozvinie ochorenie, musí dopadnúť na pripravenú pôdu. A tá sa môže chystať celé mesiace, možno i roky. Sústavné spochybňovanie, porovnávanie či ponižovanie, ktoré sa v mnohých rodinách, školách či športových krúžkoch deje, vytvára živnú pôdu pre vypuknutie PPP. Každý prípad je však individuálny a spúšťačom môže byť čokoľvek, i napäté vzťahy v rodine. Citlivosť a empatia v komunikácii s dospievajúcimi je teda namieste.

V podpore ľudí, ktorí trpia poruchami príjmu potravy však rodina a okolie môžu zohrávať aj pozitívnu úlohu…

Rodina je ako perina, do ktorej by mal mať človek možnosť bezpečne spadnúť zakaždým, keď stratí pomyselnú rovnováhu, keď sa mu zatrasie zem pod nohami a život sa stane neúnosným. Ak takúto podporu rodina dokáže poskytnúť, je vysoká šanca, že sa si s chorobou poradí. Láska, trpezlivosť, pozornosť a komunikácia sú kľúčové na ceste k uzdraveniu. Rozprávať sa doma, v škole, na tréningoch. Neprehliadať drobné signály, ktorých je v skutočnosti dosť veľa. Pozorní rodičia alebo pedagógovia ich isto neprehliadnu.

Kniha sa číta veľmi dobre a čitatelia si v nej nájdu mnoho iných tém, ktoré rezonujú v spoločnosti. Ktorá z nich je vám najbližšia?

V knihe sa prepletá viacero dejových línií – okrem samotného vnútorného boja protagonistky sledujeme i jej rodinnú situáciu a pomery v škole. Osobne mi je asi najbližšia jej túžba po harmonickej a úplnej rodine, a tú ja už našťastie mám, za čo som nesmierne vďačná.

Pripravujete aj ďalšiu knihu?

Momentálne pracujem na jednom preklade, no mám aj rozpísanú knihu pre deti. Pevne verím, že ju v lete dokončím. Ide o príbeh z filmárskeho prostredia, ku ktorému mám blízko. Mám tiež hotový, zatiaľ nevydaný, rukopis o dievčatku, ktoré zažíva s bratom rôzne letné dobrodružstvá a nebráni jej v tom ani to, že je pripútané na invalidný vozík. A pracujem aj na hudobných textoch na pripravovaný nový album skupiny This is Kevin, ktorá je hudobným počinom môjho manžela a pre ktorú roky nielen píšem texty, ale občas aj spievam.

Máte v pláne aj diskusie, workshopy či iné podujatia súvisiace s vašou knihou?

Áno a úprimne priznávam, že je to najkrajšia časť mojej práce. Často vravím, že ak by to bolo možné, tak by som chcela byť profesionálny „besedník“. Stretnutia s detskými čitateľmi a s mladými dospelými ma nesmierne napĺňajú a robia mi radosť. Mám to šťastie, že občas dostanem pozvanie do škôl, knižníc a na rôzne knižné festivaly, kde sa stretávam s nádhernými mladými ľuďmi, ktorí majú záujem o knihy a čítanie. Spolu s organizáciou Chuť žiť tiež plánujeme stretnutia a workshopy, kde sa mladí ľudia dozvedia viac o rôznych prejavoch PPP a najmä o tom, ako sa s ochorením vysporiadať, či ako zabrániť, aby vôbec prepuklo. Myslím, že takéto stretnutia s odborníkmi môžu veľmi zmysluplne pomôcť. Už sa na to veľmi teším.

Na svojom spisovateľskom konte máte aj knižky pre deti…

Pre dospelých som knihu vlastne ešte nenapísala – Hladná duša je určená predovšetkým dospievajúcim a mladým dospelým, ktorí do skutočnej dospelosti ešte len vstupujú. Pre deti píšem s láskou a sama sa v tej chvíli akoby stávam dieťaťom. Samozrejme, budem rada, ak si knihu Hladná duša prečítajú aj dospelí, ktorých sa táto téma dotýka a môžem len dúfať, že sa pri čítaní nebudú nudiť.

Paulína Feriancová

Je slovenská spisovateľka a prekladateľka, ktorá žije a tvorí v dedinke Jablonové neďaleko Bratislavy. Svoju literárnu dráhu začala písaním poézie počas dospievania, čo ju neskôr inšpirovalo k napísaniu dvoch kníh: Supertajný denník Lucie H. (2007) a Anglický denník Lucie H. (2010). V nasledujúcich rokoch sa zamerala na tvorbu pre deti, pričom vytvorila sériu kníh o súrodencoch: Nika a Leo sa učia abecedu (Sme prváci!), Ako sa z Niky a Lea nestali záškoláci (Sme druháci!), S Nikou a Leom nikdy nie je nuda (Sme tretiaci!). Okrem písania sa venuje aj prekladateľskej činnosti. Jej láska k hudbe sa prejavuje v písaní textov piesní pre hudobnú skupinu This is Kevin, kde spolupracuje so svojím manželom. Taktiež sa podieľala na založení folklórneho súboru Jabúčko, čím prispieva k uchovávaniu a propagácii tradičnej kultúry. Momentálne vo vydavateľstve CooBoo v rámci Albatros Media Slovakia vychádza jej kniha Hladná duša.

Zuzana Kolačanová

foto Kristína Vlčková

Iben Dissing Sandahl – Výchova detí nemusí byť dokonalá

Iben Dissing Sandahl – Výchova detí nemusí byť dokonalá

Autorka, psychoterapeutka a bývalá učiteľka Iben Dissing Sandahl sa už roky venuje téme výchovy detí a tínedžerov s hlbokým presvedčením, že základy šťastného a zdravého detstva spočívajú v pevných a dôverných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi. Jej knihy o „dánskom spôsobe výchovy“ si získali srdcia rodičov po celom svete vďaka ľudskému a praktickému prístupu, ktorý zdôrazňuje dôležitosť empatie, autenticity a úprimného spojenia v rodine. V rozhovore Iben vysvetľuje, prečo nie je potrebné usilovať sa o dokonalosť v rodičovstve, ale naopak, aké cenné je byť pravdivým a prítomným rodičom, ktorý dokáže s tínedžermi udržať dôveru aj počas náročného obdobia dospievania. Zdôrazňuje, že dospievanie nie je len výzvou, ale predovšetkým krásnym a jedinečným obdobím, ktoré si zaslúži rešpekt a porozumenie.

Vaše knihy sa zameriavajú na rodičovstvo a výchovu detí. Čo vás inšpirovalo k ich napísaniu?

Knihu Prečo sú dánske deti šťastné (Lindeni) som sa rozhodla napísať, pretože som poznala svoju spoluautorku Jessicu Alexander. Rozprávali sme sa o obsahu knihy – ona totiž nikdy nežila v Dánsku a pochádzala z celkom inej kultúry. V tom čase som mala malé deti, ona ešte nie. Navyše sme boli vychovávané úplne odlišne. V tom období bolo Dánsko neustále označované za najšťastnejšiu krajinu sveta – a bolo ňou už 40 rokov. Dnes sme na druhom mieste. Rozprávali sme sa o dánskych rodičoch a o tom, ako sme všetci vyrastali veľmi podobným spôsobom. Tak nejako vznikol nápad na túto knihu. Mala som za sebou roky štúdií a bola som zvyknutá ísť v tejto problematike do hĺbky. V knihe som sa sústredila na všetko, čo súvisí s výchovou detí v Dánsku a Jessica sa na túto tému pozrela z americkej perspektívy. Zistila som, že ma písanie nesmierne baví, netušila som, že sa vo mne skrýva autorka. Písanie je pre mňa hlboký a zmysluplný proces učenia a veľmi ma teší, keď táto téma rezonuje aj s ostatnými. Napokon práva na našu knihu odkúpil Penguin Random House. Postupom času som si však uvedomila, že s Jessicou toho nemáme až tak veľa spoločného, a tak sa naše cesty rozišli.

V knihe Prečo sú dánski tínedžeri šťastní definujete desať základných princípov dánskej výchovy: autentickosť, prerámovanie, dôvera, radosť z hry, formovanie, súdržnosť, jedinečnosť, žiadne ultimáta, sloboda a zodpovednosť a napokon empatia…

Keď som sa pozrela na Dánsko, na to, ako som bola vychovávaná, ako vychovávam svoje deti, či ako to robia ľudia v mojom okolí, uvedomila som si, že nejde o žiadny módny trend, ale o niečo, čo sa u nás odovzdáva z generácie na generáciu. Nie sú to len hodnoty, ale princípy hlboko zakorenené v našej spoločnosti. Myslím si, že som možno prvou Dánkou, ktorá ich takto pomenovala a systematicky zadefinovala. V tejto knihe som pridala ďalšie štyri princípy, ktoré podľa mňa zohrávajú kľúčovú úlohu pri výchove dospievajúcich.

Ktoré to sú a ako ste ich definovali?

Štyri princípy – dôvera, formovanie, jedinečnosť a sloboda so zodpovednosťou – sú hlboko zakorenené v dánskom spôsobe výchovy detí a dospievajúcich. V Dánsku sa kladie menší dôraz na kontrolu a väčší na spoluprácu, porozumenie a postupné budovanie autonómie. Tieto hodnoty nie sú len ideály. Praktizujú sa v každodennom živote. Ešte výraznejšie sa prejavili, keď som skúmala, na čom skutočne záleží počas dospievania – a ideálne ešte predtým. Tieto princípy vznikli kombináciou pedagogického vhľadu, osobnej skúsenosti a rozhovorov s rodičmi aj mladými ľuďmi. Namiesto toho, aby ponúkali pevnú metódu, poskytujú zmysluplný rámec, ktorý podporuje rast tínedžerov aj ich rodičov.

Ako vnímate prínos týchto štyroch princípov pre rodičov v ich každodennom vzťahu s tínedžermi?

Slúžia ako kompas pre rodičov, najmä počas často nepredvídateľných a emočne nabitých tínedžerských rokov. Predovšetkým pomáhajú rodičom sústrediť sa na udržiavanie a posilňovanie vzťahu. Dôvera je základom dánskej kultúry. Keď tínedžerom prejavíme dôveru, často nám ju vrátia. Buduje sebadôveru, znižuje konflikty a vytvára priestor, v ktorom sa tínedžeri cítia bezpečne, môžu sa slobodne vyjadrovať a robiť chyby bez strachu z trestu. Dôvera podporuje otvorenosť, zodpovednosť a vzájomný rešpekt. Formovanie pomáha tínedžerom stať sa premýšľavými, zodpovednými a nezávislými mladými dospelými. V Dánsku vnímame formovanie ako niečo viac než len akademický úspech. Ide o rozvíjanie širšieho pohľadu na svet, kritického myslenia a schopnosti premýšľať v súvislostiach. Pomáha mladým ľuďom vyrásť v osobnosti, ktoré dokážu samostatne uvažovať a zmysluplne prispievať spoločnosti. Jedinečnosť nám pripomína, že máme pristupovať k jednotlivcovi ako k jedinečnej osobe. Podpora identity tínedžera, namiesto snahy ju formovať, posilňuje jeho sebahodnotu a prispieva k autentickejšiemu a rešpektujúcemu vzťahu. Sloboda so zodpovednosťou odráža kľúčovú dánsku hodnotu. Už od útleho veku sú mladí ľudia povzbudzovaní, aby robili vlastné rozhodnutia, doma, v škole, aj v citlivých témach ako alkohol, a niesli zodpovednosť za ich dôsledky. Táto rovnováha učí sebadisciplíne, zodpovednosti a nezávislosti. V každodennom živote tieto princípy pomáhajú rodičom vzdialiť sa od mikromanažmentu a smerovať ku vzťahu založenému na dôvere a spolupráci. Tým podporujú vývoj tínedžera a posilňujú rodinnú dynamiku ako celok.

Zmenil sa váš pohľad na rodičovstvo po vydaní knihy Prečo sú dánski tínedžeri šťastí?

Nie, pretože sa vo svojej práci vždy snažím zostať autentická. To, čo píšem, vychádza zo skutočných skúseností. Keďže moje deti sú dnes už dospelé, dokážem sa na ich mladšie roky pozrieť s väčším nadhľadom. Prajem si, aby som toto posolstvo mohla šíriť čo najďalej, pretože mnohí rodičia – a ľudia všeobecne – majú na tínedžerov negatívny pohľad, ktorý je pre mladých veľmi zraňujúci. Snažím sa im pomôcť tým, že upozorňujem na to, aké dôležité je otvoriť oči a zmeniť uhol pohľadu.

Empatia je vo vašej práci ústredným pojmom. Ako môžu rodičia pomôcť deťom rozvíjať empatiu?

Existuje mnoho dôvodov, prečo by sme mali pestovať empatiu – čiastočne kvôli sociálnym sieťam a obrazovkám, ale aj kvôli ďalším faktorom, ktoré deti a tínedžerov od empatie vzďaľujú. Ako na to? Tak, že sa s tínedžermi rozprávame s rešpektom a z očí do očí. Tým im zrkadlíme to, čo v nich vidíme a počujeme. Byť empatický znamená naozaj aktívne počúvať. Ak nám niečo, čo hovoria alebo robia, nedáva zmysel, mali by sme hľadať ich zámer, porozumieť, čo sa skrýva za ich správaním. Keď sa mladí ľudia cítia videní a vnímaní, naučia sa tento pocit rozoznať a časom ho budú vedieť prejaviť aj sami – sebe aj druhým. Preto by sme mali podporovať osobné stretnutia. Keď deti trávia čas vonku a stretávajú sa s priateľmi, rozvíjajú spoločenské pravidlá a sociálne zručnosti, učia sa jeden od druhého. A napokon je dôležité byť autentický, spoľahlivý a vytvárať doma bezpečný priestor, kde sa môžu cítiť prijatí takí, akí sú.

Ako môžeme rodičom pomôcť vychovávať deti?

Moje prvé a najdôležitejšie posolstvo je: starajte sa o vzťah, ktorý máte so svojím tínedžerom. Ak chýba dôvera, je ťažké mať akýkoľvek vplyv. Odlúčenie často vedie ku konfliktom a zlej atmosfére. Je preto dôležité budovať spojenie už od detstva a vytvárať priestor, v ktorom sa dá udržať kontakt. To tiež znamená, že ako rodič tínedžera nesmieme brať osobne, keď vás odmietne – potrebuje spoznať sám seba. No my by sme nemali ustúpiť, nemali by sme sa od nich vzďaľovať, aj keď sa oni vzďaľujú od nás. Nesmieme si to brať osobne, ale trvať na budovaní vzťahu – aj vtedy, keď sa s nami nechcú rozprávať alebo nás odmietajú.

Váš prístup rezonuje naprieč kultúrami. Prečo si myslíte, že ten dánsky oslovuje toľko ľudí?

Túto otázku dostávam často. Nemyslím si, že to, čo zdieľam, je niečím výnimočné, myslím si však, že sa v tom ľudia cítia byť vypočutí a videní. Existuje potreba zmeny – rodičia si často nevedia rady alebo sa nestotožňujú s rôznymi štýlmi výchovy. Mnohí z nich sú zahltení protichodnými radami, ktoré nepôsobia ľudsky ani autenticky. Dánsky prístup je založený na autentickosti, nie na dokonalosti. A práve preto, že vychádza zo základných hodnôt a nie z pevných pravidiel, dá sa prispôsobiť kdekoľvek.

Objavilo sa vo vašej vlastnej rodičovskej ceste niečo, čo vám zmenilo pohľad?

Píšem o tom aj v knihe, zmenilo mi to úplne všetko. Keď moje dcéry vstupovali do predtínedžerského veku, cítila som úzkosť. Stále som si hovorila: „Och nie, čo sa deje?“ Tento postoj bol problematický, pretože som na to obdobie už vopred pozerala negatívne. A potom mi niekto povedal: „Toto je najúžasnejšie obdobie ich života – môžeš ho sledovať.“ A ja som to prijala. Odkedy to viem, pozerám sa na svoje dievčatá cez tieto nové okuliare. A zakaždým, keď sa stretávam s rodičmi, hovorím im: „Nepoznávate v nich seba? Nepamätáte si, aké to bolo byť tínedžerom?“ Je to ako otvoriť malé dvierka a nazrieť dnu. Čaká nás úplne nový svet. Všetci si pamätáme, ako sme sa v tom veku často necítili vypočutí. A práve to mení náš prístup k tínedžerom. Ak budujeme spojenie a vzťah, ak ich rešpektujeme a dávame im slobodu so zodpovednosťou, to je všetko, čo potrebujú.

Mnoho rodičov však cíti tlak, že musia byť dokonalí…

Je oveľa dôležitejšie sústrediť sa na to, aby sme boli sami sebou, než sa snažiť byť dokonalí. Byť pravdivý, autentický, pretože je omnoho jednoduchšie stotožniť sa s niekým, kto je skutočný, než s človekom, ktorý nosí masky len preto, aby pôsobil dokonale. Tým zároveň vytvárame na naše deti veľké očakávania, hoci v skutočnosti najviac potrebujú rodinu a domov ako bezpečné miesto, kde môžu jednoducho byť, cítiť sa prijaté a v bezpečí. Perfekcionizmus neexistuje, je to len nástroj. A ak deťom dovolíme byť nedokonalé, práve tam sa rodí skutočné šťastie a hlboké spojenie.

Ak by ste mali zhrnúť hlavné posolstvo svojej práce, čo by to bolo?

Nie ste v tom sami. Rodičovstvo nás môže niekedy izolovať, ale nie sme na to sami. Vieme sa navzájom pochopiť a učiť sa jeden od druhého. Nemali by sme sa vzdávať výchovy tínedžerov, a ani samých seba, pretože si so sebou často nesieme množstvo vecí nevedome. Až 95 % toho, čo vieme alebo robíme, sa odohráva v nevedomí. Môžeme deťom niečo hovoriť, ale naše telo hovorí niečo celkom iné. Preto by sme sa mali pozrieť na to, čo si v sebe nesieme, na všetky druhy energií, vzorcov a postojov, ktoré deťom odovzdávame. Často cítime strach alebo neistotu a nevieme, ako ďalej. Mojím poslaním je pomáhať rodičom uvedomiť si, že sebareflexia, otvorenosť a skutočné spojenie sú to najdôležitejšie. Sme len ľudia, ktorí sa snažia, a to je úplne v poriadku.

Svoje myšlienky ste priniesli do škôl a do iných krajín. Ako to prebieha?

Trochu cestujem kvôli prednáškam a workshopom a veľmi rada sa stretávam s ľuďmi osobne. Baví ma to, pretože byť autorkou alebo pôsobiť na Instagrame nie je priame. Mám tam síce veľa sledovateľov, ale nevidím ich, chýba mi osobný kontakt. Preto je pre mňa pozvanie na osobné stretnutie niečo celkom iné než len zverejňovanie príspevkov online a veľmi si to vážim. Vytvorila som aj súbor nástrojov pre učiteľov na vyučovanie empatie v rámci projektu Erasmus+. Vyvinula som preň metodológiu zameranú práve na rozvoj empatie u detí a mladých ľudí.

Zuzana Kolačanová

foto archív Iben Sandah

Jakub Filipko – Záchranár, ktorý verí psím inštinktom

Rozhovor s horským záchranárom a kynológom Jakubom Filipkom (rodákom z Liptova a jedným z autorov knihy Hector – Skutočné príbehy záchranárskeho psa) odhaľuje svet, v ktorom sa prelína odvaha, profesionalita a hlboké puto medzi človekom a psom. Hovorí o svojej ceste od študentských brigád k zásahom v Nízkych Tatrách, o náročnej službe aj o tom, ako vyzerá prax záchranára, ktorý zároveň trénuje služobného psa. Delí sa o skúsenosti zo zásahov, vrátane ničivého zemetrasenia v Turecku, o to, čo človeka formuje v extrémnych situáciách, a aké sú limity i sila ľudskej psychiky v teréne.

Mali ste v detstve skúsenosť s výchovou psíka?

Doma sme mali len rybičky, andulky, škrečkov a zajaca. Jediného psa dostal môj brat a bol to yorkshirský teriér. Bývali sme v byte, takže iné zvieratá neprichádzali do úvahy a nedá sa povedať, že by sme boli veľkí psičkári. Až keď som začal pracovať ako horský záchranár, otvoril sa mi nový obzor pre výchovu psa. Rozhodovanie o tom, či budem vychovávať psa, uľahčilo aj to, že sme bývali najskôr na chalupe a potom sme si postavili dom.

Vždy ste túžili pracovať ako horský záchranár so služobným psom?

Vyštudoval som Strednú zdravotnú školu v Žiline, potom Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a počas školy som pracoval v horskej službe. Rok som sa venoval aj výživovému poradenstvu a tvoril som zdravé jedálničky. Popritom som robil individuálne tréningy s klientmi v exteriéri. Na vysokej škole ma oslovil nebohý záchranár Ivan Račko, ktorý založil jaskynnú skupinu v rámci horskej záchrannej služby a ponúkol mi, aby som sa k nim pridal. Vždy ma to ťahalo k horskej službe…

Priblížte nám typický pracovný deň horského záchranára.

Ten sa líši v závislosti od sezóny. Väčšinou absolvujeme pätnásť a pol hodinové služby, potom osem a pol hodín mám doma pohotovosť, keď som dostupný telefonicky. Každá horská oblasť má svoju sezónnosť a ja pracujem v Nízkych Tatrách. Každý deň môžem mať inú funkciu, buď som klasický záchranár, veliteľ zásahu, pomocný šofér, alebo dispečer, ktorý prijíma tiesňové hovory. Väčšinou čakáme na výzvu, keď sa niečo udeje. Po nej nasleduje výjazd k zranenému alebo ideme hľadať nezvestnú osobu. V hlavnej sezóne najčastejšie riešime poranenia končatín, bezvedomie či zrážky lyžiarov. Kým pacienta nedostaneme do sanitky, vrtuľníka alebo zdravotníckeho zariadenia, pracujeme na mieste a potom sa vraciame späť na základňu. Čím je viac snehu a zimných športov, tým je aj zásahov viac.

U nás každý horský záchranár je primárne záchranár a k tomu má špecializáciu – kynológiu, jaskynnú záchranu, pyrotechniku, prácu s dronmi či lavínovú prevenciu. Cvičíme sa podľa konkrétneho zamerania a sme pripravení na zásahy pátracie alebo lavínové. Ja som horský záchranár so špecializáciou na kynológiu a mám štvornohého „parťáka“, ktorý so mnou chodí do práce.

Ako ste sa dostali k záchranárskej kynológii?

So záchranármi som najskôr odrobil stovky hodín ako takzvaný figurant. V tejto pozícii som zažil všelijaké nehostinné podmienky v rôznych terénoch a keď som ukázal, že zvládnem fungovať v ťažkých podmienkach, nasledovalo nekonečne dlhé posudzovanie, či zapadnem do partie kynológov a či mám vlohy na to, aby som sa dokázal plnohodnotne starať o psa. Bola by malá katastrofa, keby som po pár týždňoch zistil, že to nie je nič pre mňa. Ďalej sa skúmalo, ako sa viem správať ku psom, či viem na nich adekvátne reagovať a či mám vytvorené zázemie na výchovu. Až potom som sa mohol dostať k výberu konkrétneho psa.

A ten sa vyberá ako?

Pri prvotnom výbere služobného psa na horskú záchranu šéf kynológie sleduje vrhy konkrétnych chovateľov a kontaktuje ich s požiadavkou na šteniatka. Psovod sa ide na chovateľskú stanicu pozrieť, ale nemusí si vybrať hneď. Šteňa ho nemusí osloviť a môže to trvať aj dlhšie, kým začnú spolu fungovať. Ide o komplexný proces, nielen o výber na základe názoru psovoda. V našom stave máme jednu borderskú kóliu, nemeckých vlčiakov a holandského ovčiaka, ktorý je na Slovensku momentálne skôr prototyp. V Poľsku sú však bežní.

Čo je vo výcviku služobného psa dôležité?

Aby sa psovod naučil čítať správanie psa, jeho signály a zmeny. V 90 % prípadov pes zašteká, keď nájde človeka, ale nemusí to tak byť vždy. Prvé mesiace výcviku sú kľúčové, buduje sa vzťah a rieši sa socializácia. Pes si musí zvyknúť na rôzne druhy prepravy aj naučiť sa pohybovať na rôznych povrchoch (asfalt, sneh, blato). Pri výchove šteniatka má psovod pri sebe vždy maškrty. Vyzerá to tak, akoby ho neustále kŕmil, ale deje sa to v rámci kŕmnej dávky, takže psík nedostane nič navyše. Učí sa povely a reaguje na to, keď dostane odmenu či pokarhanie. Dospelý pes už toľko odmien nepotrebuje, ale občasné prekvapenie vo forme odmeny ho môže motivovať pri ďalších tréningoch. Fázy tréningov bývajú časovo rôzne, od pár minút po viac ako hodinu. Úspech celkového tréningu potom závisí od inštruktorov a figurantov (ľudí, ktorých psi hľadajú pri tréningu).

Spomeniete si ešte na prvý kontakt s vaším psom Hectorom, ktorého v knihe láskavo oslovujete „kamarátik“?

Najprv mi kolega ukázal video, až potom sme šli na chovnú stanicu. Chcel som vlkosivého nemeckého ovčiaka, nie čierneho, ani belgického ovčiaka. Páčila sa mi predstava, že sa bude podobať na vlka, no nemal som poňatia napríklad o tom, akú by mal mať povahu. Na chovnej stanici bolo päť milých šteniatok a zrazu sa jedno z nich oddelilo a prišlo ku mne, lebo som ho asi niečím zaujal, takže náš vzťah sa hneď spečatil. Na hrudi malo biely fliačik. Z vrhu sme s kolegami vybrali dvoch psov, jeden z nich bol môj, predtým sa volal Cash (začínali sa na písmeno C), ktorého som pomenoval Hector podľa filmu Trója. Niektorí kolegovia ma presviedčali, aby som si zobral prvého alfa samca, ale mňa to viac ťahalo k Hectorovi a som rád, že som dal na svoje pocity.

Bol to pracant, veľmi učenlivý a taktiež veľmi precízny. Naopak, keď mohol oddychovať, nenechal sa rozptyľovať vonkajšími vplyvmi. Mal výnimočnú schopnosť nespraviť „omyl“ či falošné značenie, že našiel hľadanú osobu. To sa dá čiastočne natrénovať, ale je v tom aj prirodzená predispozícia. Výber psa je preto veľmi dôležitý, nestačí, aby bol len pekný alebo milý, ale aby dokázal zvládať náročné situácie.

Posunula vás práca so psom v práci záchranára?

Keby som nemal psa, neposunul by som sa v záchranárskej oblasti tak ďaleko. Nemohol by som toľko cestovať na cvičenia či zásahy. Vďaka tréningom som spoznal množstvo ľudí, ktorých by som inak nestretol. Taktiež som načerpal skúsenosti z cvičení aj na medzinárodnej úrovni, napríklad, keď si nás na cvičenie vybrali nórski kolegovia, ktorí našu prácu pri zásahoch považovali za veľmi kvalitnú.

Po ôsmich rokoch ste sa však s Hectorom museli rozlúčiť…

Postihlo ho masívne krvácanie do sleziny, keď sa mu vytvoril hematóm. Po operácii sa jeho stav síce zlepšil aj rekonvalescencia prebiehala dva týždne dobre a dúfali sme, že bude môcť fungovať ďalej. On sa však stále viac trápil a napokon zahynul. Keď som si naplno uvedomil tú definitívu, že už tu nie je, pochytila ma hrozná neistota. Bol tak dlho mojou súčasťou a odrazu som si nevedel predstaviť, ako bez neho dokážem fungovať. Po polroku som sa však opäť stal plnohodnotným psovodom.

Môžete vášho nového psa Argusa porovnať s Hectorom?

Argus je v mnohom podobný Hectorovi, nielen vzhľadom, ale najmä pracovným prejavom. Zatiaľ to vyzerá tak, že má veľmi dobre našliapnuté, aby pokračoval v tréningovej línii, ktorú sme mali nastavenú s Hectorom. Na cvičných pátracích akciách pôsobí sebavedomo a spoľahlivo. Bude tiež závisieť od toho, ako prebehne jeho pubertálne obdobie, v ktorom sa práve ocitol, musím dávať pozor na všetko, čo by ho mohlo rozptyľovať a chyby riešiť hneď. Je to podobné ako pri výchove detí. Keď sa nastaví hranica a rodič povolí, dieťa (v mojom prípade pes) skúša, kam až môže zájsť.

S Argusom som sa relatívne rýchlo dostal do pracovného módu. Som opäť motivovaný a teším sa z každého pokroku vo výcviku. Je dôležité, aby pes cítil, že vzťah medzi ním a psovodom sa vyvíja a že nie je vnímaný len ako pracovný nástroj. Nie som psovod, ktorý psa rozmaznáva, ale viem mu prejaviť vďaku a lásku za vykonanú prácu. Pri výchove sa inšpirujem videami slovenských i zahraničných kynológov či trénerov. Treba si však vyberať, lebo nie každý, kto sa prezentuje na sociálnych sieťach, je aj odborník v konkrétnej oblasti. Všetko si treba naštudovať, urobiť si širší prehľad, rozprávať sa s ľuďmi a overiť si, či sú ich metódy účinné pri vašej špecializácii a vhodné pre váš typ práce.

Ak by ste sa rozhodli zmeniť povolanie (keďže vás kedysi lákalo aj jaskyniarstvo), čomu by ste sa venovali dnes?

Jaskyniarstvo ma nelákalo ako práca, ale ako špecializácia v rámci Horskej záchrannej služby. Predstavuje osem rokov môjho života aj isté vyjadrenie mojej osobnosti. Vždy som robil šport, vrcholovo i rekreačne a pohyboval som sa v horách. Takže by som pravdepodobne smeroval do tohto prostredia a snažil sa pracovať v horskom prostredí, aj keby som nerobil horského záchranára. Zároveň ma baví remeselná práca a práca s drevom, som domáci kutil, niektoré veci ma veľmi nadchnú. Najmä drevo, jeho vôňa a výrobky, takže možno by som mal nejakú stolársku dielňu a pracoval v nej.

Zuzana Kolačanová

foto archív Jakuba Filipka

Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2026) alebo na: https://www.miaumagazin.sk/home/jakub-filipko-zachranar-ktory-veri-psim-instinktom/