V tejto sekcii nájdete tipy na knihy, ktoré považujem za zaujímavé alebo hodnotné na čítanie. Môže ísť aj o tituly, na ktorých som sa podieľala ako redaktorka, prekladateľka alebo copywriterka.

Siete, ktoré nás mali spájať

Kde sú tie časy, keď sociálne siete slúžili na vyhľadávanie a udržiavanie kontaktov s ľuďmi, ktorých sme poznali, prípadne na objavovanie nových spojení cez spoločných známych? Prvé skutočné sociálne siete, ako SixDegrees.com, boli postavené na myšlienke „šiestich stupňov odlúčenia“ – teda, že každý človek je prepojený s každým iným prostredníctvom relatívne krátkej reťaze známostí. Používatelia si vytvárali profily, pridávali priateľov a mohli si prezerať siete kontaktov svojich známych.

Neskôr prišli služby ako Classmates.com či Friends Reunited, prostredníctvom ktorých bolo možné nájsť bývalých spolužiakov, kolegov alebo starých kamarátov. Dnešné algoritmy sociálnych sietí, ktorých hlavným cieľom je udržať používateľov online čo najdlhšie, majú s týmto pôvodným poslaním už len málo spoločného. Naopak, často sa z nich stávajú platformy, na ktorých sa možno pohádať do krvi s niekým, koho vôbec nepoznáte. A dnes už aj s reklamami, ktoré zabezpečujú zisky spoločností stojacich za ich prevádzkou.

Obyčajným palcom hore, teda označením „Páči sa mi to“, možno vyjadriť súhlas aj s negatívnym obsahom. Čím viac takýchto príspevkov sledujeme, tým viac nám ich algoritmus ponúka. A práve tu vzniká problém. Neustála stimulácia, potreba byť stále online, multitasking a neutíchajúci prúd notifikácií z nás robia nástroje v rukách mocných vlastníkov sociálnych sietí. Namiesto dobrého pocitu z informácií sa často cítime izolovanejší a osamelejší. Nehovoriac o oveľa vážnejších prípadoch šikany či rôznych formách zneužívania, ku ktorým môže toto prostredie prispievať.

Prekladateľ a publicista Samo Marec vystavil fungovaniu sociálnych sietí kritické, no presvedčivé vysvedčenie. V knihe ponúka pohľad na ich vývoj od prvých pokusov o prepájanie ľudí až po dnešnú realitu algoritmov a ekonomiky pozornosti. Okrem podrobnej analýzy sa snaží načrtnúť aj možné riešenia a ukázať, ako by mohli sociálne siete fungovať lepšie.

Viac sa dočítate v jeho knihe Sociálne siete musia byť zničené, ktorú vydalo vydavateľstvo Premedia.

Zuzana Kolačanová

Mrazivý epos o láske, strate a posadnutosti

Sú knihy, ktoré vás zaujmú príbehom, a potom sú také, na ktoré nikdy nezabudnete. Všetky farby temnoty od Chrisa Whitakera patria jednoznačne do tej druhej kategórie.

Príbeh sa začína v roku 1975 v mestečku Monta Clare v štáte Missouri. Jednooký tínedžer Patch a jeho najlepšia priateľka Saint vyrastajú v prostredí, kde sa zdá, že ich budúcnosť je vopred napísaná. Jediný okamih odvahy však zmení všetko a nasmeruje ich životy nečakaným smerom. To, čo sa spočiatku javí ako psychologický triler, sa postupne mení na hlboký príbeh o priateľstve, láske, oddanosti, strate a schopnosti prežiť aj tie najťažšie životné skúšky.

Autor majstrovsky pracuje so zvratmi v deji. Keď si myslíte, že už viete, kam príbeh smeruje, príde ďalšie odhalenie, ktoré všetko postaví do nového svetla. Napriek rozsahu si kniha udržiava napätie až do posledných strán a neustále prekvapuje. Nie však lacnými trikmi, ale premysleným budovaním osudov jednotlivých postáv.

Veľkou devízou románu sú aj nádherné opisy prírody a prostredia amerického vidieka. Whitaker píše poeticky, no zároveň prirodzene.

Hoci sa v centre románu nachádza láska, priateľstvo a oddanosť, Whitaker sa nebojí dotýkať ani oveľa temnejších tém. V príbehu sa objavujú násilie, únosy, vražda, strata a trauma, ktoré výrazne zasiahnu do životov hlavných postáv. Autor však nevyužíva tragédie samoúčelne. Skôr ukazuje, aké stopy zanechávajú v ľuďoch a ako ich dokážu formovať na celé desaťročia. Práve kontrast medzi temnotou a nádejou robí tento román takým silným a nezabudnuteľným.

Whitaker vytvoril dielo s mimoriadne silnými postavami, filmovou atmosférou a obraznosťou, ktorá priam volá po sfilmovaní. Knihu vydalo vydavateľstvo IKAR.

Zuzana Kolačanová

Knihy, ktoré v nás pokračujú

Olga Tokarczuk ma opäť presvedčila, že zvláštne nemusí znamenať nezmyselné. Najprv som tejto knihe nedávala veľkú šancu a musela som si zvyknúť na jej štýl, lebo som od nej čítala knihu už veľmi dávno. Hneď pri prvých riadkoch som si povedala, že je to zobrazenia sveta, ktorý sme si už príliš zvykli považovať za normálny.

Bizarné poviedky sú presne také. Desať príbehov, desať rôznych svetov, časov a ľudí. Niektoré pôsobia realisticky, iné sa nenápadne preklopia do fantázie, sci-fi, mystiky či niečoho, čo sa vlastne ani nedá poriadne pomenovať. A možno práve v tom je ich čaro. Tokarczuková sa totiž nehrá na to, že nám všetko vysvetlí. Skôr nás nechá chvíľu tápať. V niektorých poviedkach človek čaká na pointu, na vysvetlenie, na moment, keď všetko do seba zapadne. Lenže ono to niekedy nezapadne. Príbeh sa skončí a vy zostanete s otázkou. A možno presne sú to otázky, ktoré by sme si mali položiť. Recenzie túto vlastnosť knihy vnímajú rôzne. Niektorí ju považujú za jednu z jej najväčších predností – nedopovedanosť totiž necháva priestor čitateľovej predstavivosti. Iní jej vyčítajú, že zbierka je nerovnomerná a vedľa skutočne silných poviedok sú aj také, ktoré pôsobia skôr ako literárne experimenty. Nie všetky poviedky zasiahnu čitateľa rovnako, ale boli aj také, pri ktorých som sa cítila dosť pohnuto a rozcítene. Niektoré sa vám dostanú pod kožu hneď. Iné len prečítate, pokrčíte čelo a idete ďalej. A potom sa vám o pár hodín alebo dní vrátia v nejakej chvíli, keď to ani nečakáte. Práve preto mám pocit, že toto nie je kniha na rýchle čítanie. Je to kniha na zastavenie, spomalenie a uvedomenie si pár vecí. Na chvíľu, keď si poviete: Počkať. A čo ak je to celé trochu inak? Tokarczuková rada narúša hranice medzi tým, čo považujeme za normálne a nenormálne. Medzi človekom a prírodou. Medzi telom a mysľou. Medzi minulosťou a budúcnosťou. Medzi tým, čo je skutočné, a tým, čo si len myslíme, že je skutočné. A pod tou zvláštnosťou sú vlastne veľmi obyčajné ľudské témy.

Osamelosť. Starnutie. Strach. Choroba. Smrť. Túžba niekam patriť. Potreba byť videný. A možno aj náš neustály pokus pochopiť svet, ktorý sa nám čoraz viac vymyká z rúk.

A potom je tu ešte jedna vec: Čo ak bizarný nie je príbeh, ale svet, v ktorom žijeme?

Možno nám len Tokarczuková nastavuje zrkadlo trochu nakrivo. A v tom pokrivenom odraze zrazu vidíme veci ostrejšie. Bizarné poviedky nie sú strašidelné preto, že sa v nich dejú čudné veci. Sú trochu znepokojivé preto, že po ich prečítaní začnete premýšľať, či tie čudné veci náhodou nie sú aj okolo nás. Len ich už nevidíme. Lebo sme si na ne zvykli. A možno práve preto má zmysel čítať knihy, ktoré nás trochu vyrušia. Knihy, ktoré nám nedajú všetky odpovede. A Bizarné poviedky sú presne takou knihou.

Zuzana Kolačanová